Otec roka 2017 – Vojtech Benko (43)

Synove nohy

Vojtech Benko (43), Brezno„Ja som bežný smrteľník, nemyslím si, že som výnimočný,“ tvrdí, no ľudia, čo ho poznajú, si myslia opak. Nie každý muž by sa vzdal zamestnania, aby mohol byť opatrovateľom svojho syna, sedával s ním v školskej lavici, chodil na liečebné pobyty a po víkendoch ho na chrbte vynášal aj na tie najvyššie kopce. „Otec sú vlastne Lukášove nohy. Spolu chodia na túry, na rôzne podujatia, väčšinou športové. Lukáš je pre svojich rodičov najvyššou prioritou. Vďaka tomu videl a zažil oveľa viac ako jeho zdraví vrstovníci, na ktorých nemajú rodičia toľko času,“ napísala Ľubica Vránska, riaditeľka školy v Čiernom Balogu – Jánošovke, ktorú desaťročný Lukáš navštevuje.

Manželia Benkovci, obaja náruživí turisti a milovníci prírody, sa spoznali na horskej chate. Kým sa päť rokov po svadbe dočkali potomka, lozili po horách, splavovali rieky a verili, že aj svojho vytúženého syna budú viesť k rovnakému koníčku.Osud im trochu skrížil plány. Lukáš sa narodil s detskou mozgovou obrnou a neposlušné nohy ho neudržia, slabšiu má aj motoriku rúk. Má však otca, ktorý ho kvôli tomu nenechá doma pozerať do štyroch stien.

Keď rodičia usúdili, že štvorročnému Lukášovi už chýba detský kolektív, zapísali ho do materskej školy. Z Brezna, kde Benkovci žijú, vozil otec syna trikrát do týždňa do špeciálnej škôlky v Banskej Bystrici. Po pätnástich rokoch zanechal prácu zootechnika na breznianskom družstve a stal sa synovým opatrovateľom. Po prvom roku, keď si Lukáš v škôlke zvykol, tam už otec nemusel s ním zostávať, tak si našiel brigády v Tescu. „Po nociach som dokladal tovar, ráno odviezol Lukyho do Bystrice a kým bol v škôlke, vyspal som sa v aute,“ opisuje vtedajší spôsob života.

Do školy začal chodiť Lukáš so zdravými deťmi v Čiernom Balogu – Jánošovke, kde jeho mama učí a kde vyšli žiakovi na vozíčku v ústrety. Jeho otec ho nielen vozí do školy autom, ale počas vyučovania sedáva s ním v triede, aby mu mohol pomáhať, keď nestíha byť rovnako rýchly ako spolužiaci. „Od prvej triedy si deti už namňa zvykli, niektoré ma majú za kamaráta, ale pravdu povediac, učiteľom by som byť nemohol. Z detského kriku a školského hluku mi už haraší. Robím to len kvôli chlapcovi,“ priznáva otvorene. O to viac potom hľadá oddych a pokoj v prírode, fotografuje, zahrá si na gitare. Sú dni, keď sa do hory vyberie aj sám, ale väčšinou ide celá rodina. Otec posadí syna do vozíka alebo si ho vyloží v nosiči na chrbát a spolu zdolávajú kopce. „Boli sme už všade,“ tvrdí, ale najviac ho teší výkon, keď spolu zdolali Ďumbier, alebo keď vytlačil kočík až na Kráľovu hoľu. Skrátka – celkom obyčajný smrteľník…

Hlasujte vo formáte OR 1 na číslo 7507, alebo cez formulár na stránke HLASOVANIE