Nominanti 2019

Je neuveriteľné, že aj keď prostredníctvom ankety Otec roka hľadáme výnimočných otcov už po dvadsiaty deviaty raz, stále prichádzajú do redakcie príbehy, aké tu ešte neboli! Aj tohto roku vám môžeme predstaviť silnú päťku mužov, z ktorých každý by si titul zaslúžil. Pravidlá však určujú, že len jeden z nich bude víťazom a 7. júna v Bratislave prevezme putovné žezlo – dreveného koníka. O tom, kto to bude, rozhodnete svojimi hlasmi vy, milé čitateľky a čitatelia.

Pošlite SMS na číslo 7507 v tvare OR (medzera) číslo nominanta.
Hlasovanie končí 6. júna 2019 12.00 hod.
Cena SMS je 0,50 eura s DPH. Zabezpečuje Megavox, s.r.o.

SMS: OR 5 – ŠTEFAN BELÍK (51) Lučenec

Nevidiaci pôrodník

„Život môjho kamaráta nebol jednoduchý,“ začína svoj list Renata Oláhová. „Vyštudoval strednú chemickú školu, ale profesiu laboranta nemohol vykonávať dlho, pretože stratil zrak. Ako nevidiaci musel prijať postihnutie a naučiť sa s ním žiť. Nepoddal sa svojmu osudu, nikdy sa na nič nesťažoval, naopak, aj v tých najťažších životných situáciách sršala z neho pozitívna energia.

Z prvého manželstva, ktoré mu nevyšlo, má už dospelého syna Patrika. Po rozvode sa zaľúbil do mojej kamarátky Katky. Zosobášili sa a z ich lásky sa narodila dcéra Danielka. Katka sa od detstva liečila na cukrovku, ktorá spôsobila ďalšie vážne komplikácie. Bola viac v nemocnici ako doma. Kým bola v nemocnici, Štefan sa vzorne staral o Danielku aj Patrika. Raz som mu volala a na moju otázku, čo robí, odpovedal, že robí Danielke šaty pre Barbinku. Inokedy hovoril, že varí, perie, upratuje, alebo že ide s malou k lekárovi. Všetko toto robil, kým Katka žila, aj po jej smrti. Danielka práve začala chodiť do prvej triedy a bolo to veľmi ťažké obdobie, ale Štefan sa nesťažoval. Ďalej chodil do práce, staral sa o deti a venoval sa práci vo svojom občianskom združení, v ktorom chovajú a cvičia vodiace a asistenčné psy pre ťažko zdravotne postihnutých. Rok a pol po smrti manželky stretol Andreu – mladú vdovu s dvomi malými deťmi. Po čase sa zosobášili a vznikla viacčlenná rodina, ktorá sa neskôr ešte rozrástla o dve dievčatká.“

Dorotka má dva a pol roka a Štefan bol pri jej pôrode, ale neumožnili mu prestrihnúť pupočnú šnúru. Sľuboval si, že pri ďalšom dieťati si túto možnosť ujsť nenechá. Netušil však, za akých dramatických okolností sa to stane…

Pätnásteho septembra minulého roka prišli na Andreu pôrodné bolesti a pred príchodom sanitky sa chcela ešte osprchovať. Štefan však o chvíľu začul z kúpeľne jej krik a tušil, že dieťatko príde skôr ako sanitka. Podľa telefonických pokynov operátorky záchrannej služby odrodil dieťa, prestrihol aj pupočnú šnúru… Keď sa ho operátorka v telefóne pýtala, akú má dieťatko farbu, odpovedal, že nevie. „Tak sa pozrite!“ kázala mu a až vtedy sa na svoj úžas dozvedela, že po celý čas komunikovala s nevidiacim.

Štefan priznal, že v tej rýchlosti nebol čas na paniku a ťarcha celej udalosti naňho doľahla až neskôr. Ale je pyšný, že sám prestrihol pupočnú šnúru a prvý držal svoju dcérku na rukách. Preto tvrdí: „Paulínka je moja!“ 

„Zo Štefana sa stal hrdina. Zaslúži si náš obdiv a úctu,“ končí svoj list Renata Oláhová, ktorá svojho kamaráta navrhla na titul Otec roka.

SMS: OR 4 – RENÉ MANU (63), Banská Bystrica

Žijem pre moje dievčatá

„Volám sa Simone Sophie Stewart, mám 25 rokov, od narodenia som zdravotne znevýhodnená. Môj život skomplikovala doživotná neurologická diagnóza – kvadruparetická forma detskej mozgovej obrny. Dôsledkom nej vôbec nehovorím, mám postihnuté všetky štyri končatiny, som pripútaná na invalidný vozík a odkázaná na pomoc inej osoby 24 hodín denne. Dorozumievam sa výlučne písomnou formou, pomocou tabuľky s abecedou, prostredníctvom počítača, smartfónu alebo písaním na papier. Aby som dokázala bežne fungovať, potrebujem mať pri sebe osobných asistentov. Môj zdravotný stav ma naučil pokore, život s hendikepom sa snažím brať s humorom. Už dva roky sa prebíjam životom bez mojej milovanej maminky, ktorá zahynula nečakane a tragicky. Som jej však veľmi vďačná za to, že to so mnou nevzdala, vychovala zo mňa pozitívneho človeka a silnú osobnosť. Veľmi vďačná som aj svojmu nevlastnému otcovi, ktorý sa obetavo stará nielen o mňa, ale aj o moju štvorročnú sestričku úplne sám, bez akejkoľvek pomoci rodiny. Nebyť jeho, skončila by som v ústavnej starostlivosti. Po smrti našej mamy sa potvrdilo, že sme naozaj súdržná trojka, ľúbime sa a bojujeme, ako sa dá.“

Takto začína svoje rozprávanie dievčina, ktorá pod umeleckým menom píše básne, poviedky rozprávky a chystá sa vydať druhú knihu, venuje sa tancu na vozíku a túži študovať scenáristiku na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ani po dvoch pokusoch ju škola neprijala, čo veľmi trápi nielen ju, ale aj jej nevlastného otca.

Stal sa ním už dávno… Ako fyzioterapeut pracoval v kúpeľoch v Kováčovej, kde spoznal mladú slobodnú mamičku, ktorá tam prišla na rehabilitačný pobyt so svojou trojročnou dcérkou Simonkou. Pobyty sa opakovali a vzťah sa prehlboval, po čase začali spolu bývať v Kováčovej a neskôr sa presťahovali spolu do Banskej Bystrice. René Manu tak Simonke od útleho veku nahrádzal otca. Pred štyrmi rokmi sa narodila malá Chiara. Tragická udalosť pred dvomi rokmi pripravila dievčatá o mamu a manžela o partnerku, s ktorou dovtedy spoločne znášali svoj údel. „Mnohí sa vtedy čudovali, že som sa nezosypal. Ale ja som sa nemohol zrútiť, lebo kto by sa o dievčatá staral? Musel som žiť pre ne,“ hovorí. René Manu  je energický a pozitívny chlapík a dokáže neuveriteľné. Nejeden známy mu tvrdí, že zvláda nezvládnuteľné. Bežnú domácnosť, zamestnanie, malé dievčatko, ktoré okrem škôlky vodí do tanečnej, na tenis aj na bicykel, sústavne hľadá a manažuje osobných asistentov pre Simonku, po ich odchode sa o ňu stará, každú noc niekoľkokrát ju polohuje… Má už vek na to, aby odišiel do dôchodku, ale peniaze potrebujú – okrem iného aj na Simonkine rehabilitačné pobyty, na ktoré sa usiluje získať peniaze aj z nadácií.

V rozhovore sa neustále vracia k tomu, čo ho najviac trápi – že je veľmi ťažké nájsť spoľahlivých ľudí ochotných vykonávať prácu osobných asistentov pre Simonku. „Kedy vedeli, aká je šikovná, možno by sa toho tak nebáli,“ zdôrazňuje. A leží mu na srdci aj jej zatiaľ nesplnená túžba študovať, lebo verí v jej talent.

SMS: OR 3 – PETER MINIAR (33), Praha

Zachránil bábätko

„Môj manžel zachránil osemnásteho novembra 2018 život našej dcére Terezke, ktorá dostala zástavu dýchania zo zvratkov, takzvané apnoe z nezrelosti.“

Zuzana Miniarová, ktorá si myslí, že za tento čin, ale aj za to, ako sa spolu s ňou podieľa na starostlivosti o ich predčasne narodenú dcérku, si jej manžel zaslúži ocenenie.

Peter a Zuzana sú mladí Slováci, ktorí našli domov a prácu v Prahe. On tu aj študoval na Karlovej univerzite, Zuzana prišla za ním po skončení štúdia v Bratislave. Hoci tu majú dobré pracovné podmienky a v súčasnosti oceňujú aj dostupnosť lekárov-špecialistov, ktorých ich malá dcérka potrebuje a akú by vo svojej rodnej Rimavskej Sobote, resp. Terchovej ťažko našli, má to aj nevýhodu: sú vo všetkom odkázaní sami na seba, bez zázemia, aké zvykne pri narodení bábätka, a tobôž nezrelého, poskytnúť príbuzenstvo. Zuzkina mama síce prichádza občas na pár dní, ale väčšinou sú na všetko sami dvaja. O to viac musí zapojiť sily nielen mladá mamička, ale aj otec.

Terezka sa narodila ako ťažko nedonosená v dvadsiatom deviatom týždni tehotenstva s hmotnosťou 1 200 gramov. V nemocnici pobudla dlhých 58 dní, počas ktorých ju Peter spolu so Zuzanou dennodenne po práci navštevoval. „Vynechal len jediný deň. Vtedy, keď bol na celodennom kurze prvej pomoci pre dojčatá, ktorý neskôr na sto percent zužitkoval v praxi,“ píše Zuzana.

Niekoľko dní po tom, ako si rodičia priviezli svoju malú dcérku z nemocnice, jej po kŕmení zabehli zvratky. Terezka stíchla, zbledla, začali jej modrieť pery… „Zatiaľ čo ja som bola paralyzovaná, on bez váhania a paniky začal Terezku resuscitovať. Vďaka tomu začala dýchať ešte pred príchodom záchranky,“ opisuje situáciu Zuzana.

Tvrdí, že jej manžel sa po prepustení dcéry z nemocnice správa viac než ukážkovo. Zobral si mesiac neplateného voľna, aby jej zo začiatku pomáhal a doteraz s ňou každú noc vstáva ku kŕmeniu. „Ja dodávam materské mlieko odsávačkou a Peter ho každé tri hodiny servíruje. 🙂 A ráno vyráža do práce, kde pôsobí ako úspešný softvérový inžinier. Myslím si, že ocenenie Otec roka 2019 by mu právom patrilo!“

SMS: OR 2 – PAVOL RIPEL (45), Krasňany

Postavím syna na nohy

Napísala nám o ňom rodinná známa Božena Staníková. Ako vysvitlo v našom rozhovore, je jednou z ľudí, vďaka ktorým Pavol Ripel a jeho rodina o niečo ľahšie znášajú ťažkú situáciu, ktorú im osud pripravil.

Ako zámočník-zvárač pracoval dlhé roky v zahraničí, aby zabezpečil rodinu a zarobil na stavbu domu. V ňom naňho čakala jeho žena Iveta a päť detí: dcéra Lucka, ktorá má už 26 rokov, je inteligentná vysokoškoláčka, vydala sa a nedávno porodila dcérku. Po nej prišli štyria synovia Pavol (24), Matej (19), Miško (16) a najmladší Jakubko, ktorý má teraz desať rokov. Narodil sa s rázštepom pery a diagnostikovali mu aj epilepsiu. Začal sa dlhý boj s rôznymi operáciami a návštevami špecialistov v hlavnom meste. Otec rodiny si vtedy našiel prácu v Dubnici nad Váhom, aby mohol denne dochádzať a každý večer prelepovať synovu boľavú tváričku. Jeho manželka nemala silu „ubližovať dieťaťu,“ ktoré od bolesti plakalo, preto to robil on.

S Kubkom treba doteraz navštevovať špecialistov a kým bude dospelý, čaká ho ešte niekoľko operácií. Túto starosť už bude musieť otec zvládnuť celkom sám.  Keď totiž opäť začal pracovať v Nemecku, jedného dňa manželka oznámila, že odchádza od rodiny, aby mohla začať nový život.

Pavol to mal veľmi ťažké, sám sa staral o deti a musel zarobiť, aby vyplatil manželku z domu. Deti však otca milovali, lebo vedeli, že vždy sa snažil, aby im nič nechýbalo. Všetci chlapci sú talentovaní športovci, špeciálne šestnásťročný Michal. Bol futbalista, futsalista, dobrovoľný hasič a v dedine trénoval dokonca žiakov. Počas minulých prázdnin brigádoval popri otcovi, ale siedmeho augusta, keď mal dostať svoju prvú výplatu, nešiel do práce. Chcel prekvapiť ocina a pokosil trávnik. Po kosení sa chcel osviežiť v bazéne na dvore. Skočil… Zlomil si krčné väzy, piaty krčný stavec a porušil miechu. Napriek operácii zostal ochrnutý od krku na celé telo, dýchal pomocou pľúcnej ventilácie a mal tracheostómiu.

Jeho otec sa však nevzdal a s trpkým osudom bojuje. Miško potrebuje dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť a keď sa po troch mesiacoch dostal z nemocnice domov, otec sa ujal úlohy opatrovateľa. Pomáha mu jeho mama, dcéra Lucka, ale aj synovia. V ústrety mu vychádza aj zamestnávateľ, kolegovia i sám majiteľ firmy, ale aj mnoho ľudí v dedine, ktorí chcú šikovnému chlapcovi pomôcť postaviť sa na nohy a prispeli do zbierky na jeho rehabilitácie. Možno aj vedomie, koľko je okolo dobrých ľudí a koľkí sa za nich modlia, dodáva Pavlovi Ripelovi silu ísť za cieľom: aby Miško opäť chodil.

Vďaka zbierkam mohol Miško absolvovať opakované rehabilitačné pobyty v piešťanskom centre Adeli a robí viditeľné pokroky. Začal hýbať rukami, zbavil sa tracheostómie a dýcha sám. Je to veľký bojovník.

„Pavol dokáže zvládať túto situáciu ako chlap a humor ho neupúšťa,“ tvrdí Božena Staníková. „Stará sa o svoje deti a hlavne o Miška, ktorý teraz potrebuje starostlivosť ako malé dieťa. Zvláda mužskú aj ženskú robotu a snaží sa deťom dať aj tu druhú polovicu lásky, ktorá im od matky chýba. Je tridsaťsedemnásobným darcom krvi. Vždy sa usiloval pomôcť druhým a verí, že Boh mu dá silu a dokáže mu v jeho ťažkej situácii pomôcť. Titul OTEC ROKA si naozaj zaslúži.“

SMS: OR 1 – MILOŠ ŠTEFEK (46), Stupava

Aj bez mamy sú rodina

Je nepočujúci, má dvoch šikovných synov – deväťročného Jakuba a šesťročného Adamka, o ktorých sa s láskou stará. Jeho manželka a matka detí si pred piatimi rokmi našla prácu v Brne a domov sa vracala na predĺžené víkendy. Podstatná časť starostlivosti o chlapcov bola už v tom čase na otcových pleciach. V lete minulého roku matka detí od rodiny celkom odišla a býva na Morave so svojím novým partnerom.

„Zo začiatku to bolo ťažké. Cítil som veľkú bolesť, smútok a aj fyzicky som trpel. Vďaka chlapcom som to prekonal a mám zo života ďalej radosť. Cítim lásku, a to je základ všetkého. Teraz o to viac cítim, že chlapci sú najväčším darom môjho života, bez ktorého by som nespravil ani jeden krok, sú mojou motiváciou, učíme sa navzájom a spolu kráčame našou cestou,“ hovorí pán Štefek.

Vďaka tlmočníkovi Pavlovi Romanovi, ktorý prišiel na naše stretnutie, sme sa mohli porozprávať bez bariér. Obaja synovia sú však počujúci, takže s nimi sme si mohli priamo „poklebetiť“ o otcovi. „Povedal by som, že sa o nás dobre stará a jednoducho to s nami vie. Pomáha mi s domácimi úlohami a niekedy, keď som smutný, tak sa so mnou porozpráva,“ prezrádza starší Jakubko. „Myslím si, že to je najlepší otec na svete. Je na nás dobrý a my ho máme radi,“ prikladá zase svoje vyznanie Adamko. Na mamu, ktorá je tiež nepočujúca, však nezanevreli. „Približne každý druhý víkend si chalanov zoberie na dva voľné dni so sebou. Niekedy sa s ňou spojíme aj cez videohovor,“ opisuje pán Miloš.

Býva aj s chlapcami v krásnom domčeku v Stupave, pochádza však z Myjavy. Vyštudoval špeciálnu pedagogiku na vysokej škole a už osemnásť rokov vyučuje na Spojenej škole internátnej v hlavnom meste, ktorá sa 180 rokov stará o sluchovo postihnutých. Učí telocvik a technické práce. „Synov veziem ráno do školy, mám tú výhodu, že chodia do tej istej školy, kde ja pracujem. Áno, chodia do školy pre nepočujúce deti, hoci počujú. U nás totiž skúšame novinku – obrátenú integráciu,“ vysvetľuje otec Jakubka a Adamka. Cestou zo školy nakúpia a potom doma čaká otca typický rodinný „kolotoč“ – varí, servíruje jedlo, umýva riady, učí sa s Jakubkom. „Moja mama, ktorá žije na Myjave, ma už od mala učila disciplíne. Musel som vo svojej izbe udržiavať poriadok, vysával som, utieral prach. A vyskúšal som si aj varenie – jednoduchú slovenskú kuchyňu. No zistil som, že variť pre chalanov  je už vyšší stupeň, tej práce je oveľa viac. Nemôžem si navariť, čo mi zachutí, ale musím sa prispôsobiť tomu, čo majú radi chalani,“ vraví Miloš Štefek. Okrem pedagogickej práce je aj prezidentom Deaflympijského výboru Slovenska, teda združenia pre nepočujúcich športovcov. „Vediem zasadnutia výboru, spolu s ďalšími štyrmi členmi riadime úlohy, organizujeme rôzne športové podujatia nepočujúcich. Zabezpečujeme tiež reprezentáciu športovcov so sluchovým postihnutím na letnej a zimnej Deaflympiáde a iných vrcholných podujatiach,“ vysvetľuje, v čom spočíva jeho „prezidentovanie“ , ktoré berie ako svojho koníčka. „Spoločne so synmi kráčam životom. Tvoríme dobrú rodinu, ľúbime sa navzájom, máme krásny domov a dobrý život,“ uzatvára otec, ktorý sa nevzdal a bravúrne prekonáva životné prekážky.